Allardyceova éra začína, časť prvá: Všetko je to v hlavách

Týždeň staré predstavení nového lodivoda anglickej reprezentácie sa obišlo bez ohňostrojov a výbuchov nadšenie. Vyprskávalo sa skôr od smiechu – Sam Allardyce predsa po šesťdesiatke zákonite musí patriť k dinosaurom domácej scény, ktorý bol fanúšikmi hnaný vidlami z dvoch najväčších klubov, ktoré kedy trénoval.Lenže zdanie v tomto prípade klame…

Od domáceho Eura 1996 anglický národný tím viedli dve hráčske ikony a jedna toho času vychádzajúca hviezda domácej scény, ale predovšetkým trojlístok Eriksson-Capello-Hodgson, ktorého členovia by dohromady zložili 20 ligových titulov z piatich rôznych krajín a osem účasťou vo finále európskych pohárov.

Sam Allardyce je v tejto chvíli protipólom v podstate všetkých vyššie dotknutých.

Oproti Hoddleovi s Keegan sa nemôže pochváliť žiadnou skvostnú hráčsku kariérou, keď bol skôr ani nie priemerným stopérom; oproti McClaren je vo svojich 61 rokoch ďaleko protřelejší; a oproti spomínanému triu má minimálnu skúsenosť s Európou a väčšinu kariéry strávil v druhej polovici tabuľky, takže sa jeho reputácia meria v prvom rade počtom záchran namiesto majstrovských vavrínov.

Možno ešte dôležitejšie kontrast ale ponúka Allardyceova osobnosť.Špeciálne v čase, keď britskej diplomacii môže veliť ukážkový londýnsky křupan, totiž jeho vymenovanie pôsobí ako regulárny recesie.

Allardyce ostatne predchádza povesť ľudového kouča-burana, ak chcete predobraz kultovej filmovej postavy Mikea Bassett. Skrátka človeka, ktorý žuje s otvorenou pusou, má problém dopnúť gombíky saka, sprosto nadáva na tiskovkách, a podobne – inými slovami tak trochu anglického Petra Radu.

Bavíme sa predsa ťa is rozumom o manažérovi, ktorý bol v rámci jedného 90minutového zápasu schopný užiť päť jedincov, ktorí mu predtým v sezóne plnili úlohu ľavého beka .O niekom, kto raz nemal problém vymenovať na lavičku náhradníkov päť útočníkov a žiadneho brankára.

Rovnako kvôli týmto zábavným epizodkám či priamo charakterovým chybám sa však ‘Big Samovo’ dosadení často interpretuje trochu krivo. Zvlášť, ak sa do analýzy jeho herného prejavu obligátne zakomponuje aj Mourinhov scestný komentár o “futbalu z 19.storočia “(o tom viac v druhej časti), jeho pôsobenie na poli futbale sa naozaj zbytočným spôsobom démonizuje.

Aj ak práve nešlo o neférovú zámenu jednotlivostí za celok, Allardyce ste v uplynulých dňoch nezriedka mohli vidieť opísaného ako “lenivou voľbu” futbalovej asociácie, ktorá nemá odvahu na to vytiahnuť sa s mladším a perspektívnym trénerom, poťažmo drahším, zato patrične sofistikovaným cudzincom.

Či už si ale o tomto kroku anglickej FA myslíte čokoľvek, faktom jednoducho zostáva , že Sam Allardyce je skôr naopak mimoriadne nevšednou alternatívou, ak nie rovno prejavom revolty tradične konzervatívny inštitúcie…

Ideálne hromozvod tlaku verejnosti

Keď sa skôr vášnivo rokovalo o tom prehliadnutie Brian Clough čoby potenciálneho nového manažéra Albionu, bývalý člen komisie anglickej FA Dick Wragg ako hlavný dôvod uviedol jeho rozkrojenie pusu a nespôsobilosť správať sa čo i len na chví Ak ako diplomat.

Sam Allardyce je z podobného cesta.Ťažko pôjde zväzu na ruku ako napríklad Steve McClaren – veď Premier League už konieckoncov len pár hodín po jeho sťažnosti na absenciu zimnej prestávky prvýkrát záväzne začala prerokúvať jej zavedenie.

A takých názorových (mini) stretov sa v budúcnosti bezpochyby urodí viac. Sam Allardyce už sa síce viditeľne upokojil a osobné vzťahy do istej miery utužil s Wengerom, Benitez či Mourinhom (ktorý ho teraz dokonca verejne podporil v kandidatúre), ale svoju hlavu bude mať naďalej.

Napríklad tento rok v apríli si počas liateho boja o záchranu našiel čas na rýpnutie do jednej novinky futbalového zväzu, ktorý pre potreby reprezentácie obsadil zvlášť posty trénerov pre tréning s balónom a bez neho. “Znie to ako vymýšľanie dôvodov, prečo dávať trénerom prácu.Je to, ako by ste boli schopní riadiť akurát automat, a nie vozidlo s radiacou pákou, “ nebral si servítky Allardyce.

” Robia to takto v americkom futbale. Ale ten je veľmi statický. Sotva sa behá po viac ako šesť sekúnd, je to všetko založené na stop-štart princípe. Náš šport je odlišný; je hlavne o koučových individuálnych schopnostiach a inteligenciu, “ krútil ďalej hlavou.

A hľa, teraz ho pôvodcovia tej istej inovácie najali, aby vytiahol anglický národný tím z bahna. Prirodzená voľba skostnateného telesa? Ale kdeže .

Samozrejme, tvrdiť na tomto mieste, že najať Allardyce bol od začiatku pre všetky ten ideálny scenár, to by bolo prinajmenšom trúfalé.V skutočnosti rodákovi z Dudley výnimočne nahrali okolnosti: kým do Newcastlu dorazil tesne pred novým majiteľom Mikom Ashleym a do Blackburnu zase tesne pred príchodom indického konzorcia vonku ‘s, tentoraz sa Allardyce zdá byť v správny čas na správnom mieste.

Však si to vezmite: mladá anglická krv sa v posledných 12 mesiacoch ako jeden muž do istej miery zdiskreditovala (Garry Monk, Tim Sherwood, Gary Neville aj tréner dvadsaťjednotky Gareth Southgate za sebou majú horká sklamanie), Brendan Rodgers zrovna kývol na novú výzvu v Glasgow, Arsene Wenger ponuku s vďakou odmietol a čerstvo prepustený Laurent Blanc je bohužial Francúz.

Angažmán cudzinca bolo všeobecne asi najpopulárnejší variantom – a to údajne aj medzi skúsenejšími hráčmi, ktorí zažili zmätočné režim Fabia Capella.Prečo to? Najskôr preto, že sa takýto krok práve nedávno začal osvedčovať inde, keď špičkoví koučovia-cudzinci úspešne revitalizovali národné výbery ragby i krikete. Najmä anglickí ragbisti boli na domácom MS zosmiešnenie podobne ako futbalisti s Islandom, napriek tomu teraz pod sviežim vedením vyzerá tá istá skvadra hráčov oveľa sebavedomejšie, ba neporaziteľne. (A robí tak mimochodom pod vedením austrálskeho pragmatika, akéhosi Allardyceova ekvivalentu.)

Lenže bohužiaľ – anglická futbal je ako v hociktorom inom ohľade značne špecifická.A tak vzhľadom k tomu, ako univerzálne preklínanie sú teraz na Ostrovoch spomínaný Capello sa Svenom-Gorana Erikssonom (hoci sú štatisticky najúspešnejšími trénermi novodobej éry), možno ľahko predpokladať, že sa táto alternatíva nikdy ani poriadne nezvažovala. Navyše, ak už sa hovorilo o kandidátovi s cudzím pasom, bol to naskrz neschopný Jürgen Klinsmann. Takže vo finále možno ešte že tak.

Pri zvážení všetkého teda vskutku nebolo moc na výber, a Sam Allardyce skrátka zo všetkých anglických trénerov vyzerá ako ten najkomplexnejšie. Volanie po mladom talente bolo treba čiastočne opodstatnělé, avšak taký Eddie Howe ešte holt musí dozrieť.Nehľadiac na to, že ide skôr o premýšľavého budovateľov pre klub, a ak sa u Allardyce ako jeden z nedostatkov zmieňuje mizivá skúsenosť s európskymi poháre (len osem takých zápolení za 15 rokov praxe), ‘junák’ z Bournemouthu je na tom prirodzene ešte horšie .

Ba čo viac, enormný tlak blízkosti kormidla anglického národného tímu by ho mohol nenapraviteľne zomlieť.Podobne ako napríklad Honga Myung-bo v Južnej Kórei – kedysi nedotknuteľnou hráčsku ikonu z domáceho MS 2002 a ihneď po predminulom trapasu v Brazílii vzorového štvanca, ktorý sa musel na dlhšiu dobu kompletne upratať z trénerskej scény, aby načerpal odhodlanie k tomu vôbec pokračovať v kariére .

Britské médiá, tá navyše hrajú ešte o jeden stupeň vyššiu ligu ako tá kórejská, a aj taký Pardál ako Roy Hodgson konieckoncov pristúpil na ich hru vedúce k nevyhnutnej sebadeštrukcii.Nechal sa strhnúť k arogantným poznámkam v štýle “veď ja im to ukážem”, keď na kritiku často reagoval prehnanými gestami ako napríklad vyhlásením o Rooneyho absolútnej nepostrádateľnosti ( “Postavím ho kamkoľvek, hlavne aby hral”) alebo totálnom zavrhnutím rozostavenie 4-1-2 -1-2, ktoré napriek hlasom verejnosti v príprave nefungovalo zas až tak zle, aby sa na turnaji vôbec nevyužilo.

aj z tohto pohľadu je Allardyceovo vymenovanie krokom vpred; bývalý manažér Boltonu či West Hamu je vyhlásený tým, že si z novinárov nič moc nerobí, a presne taký charakter bude na tlačových konferenciách skrátka potreba.

Tréner Anglicka sa nikdy nestane obľúbencom médií – tým koniec koncov nebol ani Alf Ramsey, šampión z roku 1966 – a tak si v prvom rade pri všetkom tom dotírání hladných psov s mikrofónmi musí byť schopný udržiavať nadhľad. “Práca kouča Anglicka vyžaduje jedno zvláštne nadanie – schopnosť vysporiadať sa s tlačou,” poznamenal kedysi trefne Sir Alex Ferguson, ktorý aj kvôli tomu daný post dvakrát odmietal.

“Prvé dva roky môžu byť osamelú, až desivú nočnou morou,” približoval dokonca váhu najdôležitejšieho futbalového postu v celom šírom kráľovstve sám legendárny Bobby Robson, ktorý sa pri svojom nástupe roku 1982 mohol na rozdiel od Allardyce pochváliť aj pár trofejami. “Myslel som si, že som pripravený, ale ako som prvýkrát Anglicku vyvádzal na trávnik vo Wembley a začul prvé tóny God Save the Queen, uvedomil som si ťažobu zodpovednosti a celý úžasom.”

< p> Allardyceova povestná hrošiu kože v tomto ohľade sľubuje istý hromozvod nevyhnutného tlaku zo strany médií; tým skôr, že sa v túto chvíľu – na začiatku svojej cesty – medzi novinármi teší nepomerne väčšej obľube (ak nie priamo rešpektu), než s akou vykopávali napríklad práve ‘Woy’ Hodgson…


Rolu psychológie nepodceňovať

Bolo by asi pochabé tvrdiť, že anglickí futbalisti sú na medzinárodných turnajoch pod väčším tlakom ako tí španielski, francúzski, nemeckí.Ostatne, s týmito výbery ani tradične nezdieľa nálepku tých najväčších favoritov na zlato. Lenže zatiaľ čo Španieli, Francúzi či Nemci sa vysporiadajú s bezprostredným tlakom uspieť na tom danom šampionáte, Angličania čelí trochu špecifické výzve – nebyť ďalšie Anglickom .

Aj po tomuto roku bude ďalej platiť, že Ostrovania naposledy vyraďovacej duel zvládli roku 2006, keď jedinou bránkou zdolal slabý Ekvádor, a to znamená poriadnu nálož kumulovaného stresu. Pred turnajom sa kdekto pobavil nad skutočnosťou, že sa Raheem Sterling v snahe dostať sa späť do formy opiera o rady psychológa; po turnaji sa už ťažko niekto divil tomu, že rovnakých služieb bude odteraz využívať reprezentácie ako celok.Keď neskôr vyplynulo na povrch, že mladší hráči ako Dele Alli (ktorí si napríklad normálne kontakt s médiami užívajú) vedome neboli uvoľňovaní na rozhovory s novinármi, nikto nemohol ďalej pochybovať o tom, že v kolíske futbalu už dlhšiu dobu niečo hnije – a to nie iba na trávnikoch.

Futbalová Anglicko je krajina extrémov – dobré výkony sa vydávajú za skvelé, a tie zlé naopak za nehorázne tragické.Posadnutosť silou individuality je v Anglicku natoľko silná, že Steven Gerrard vo svojom poturnajovém stĺpiku hovoril o tom, jako po jednom takom skorom vypadnutí v tímovom autobuse prizeral ustrašené debate spoluhráčov o tom, akú známku asi nasledujúceho dňa vyfasuje od celoštátnych novín.

Každý šampionát bezpodmienečne musí spoznať svojho obetného baránka či baránky; pred Sterling to aj ďalej v minulosti boli treba Gareth Southgate (1996), Davidovej Beckham s Battya (1998), Phil Neville (2000), a tak ďalej.Ihneď po skončení majstrovstiev sa pozornosť upiera na bizarné detaily ako Hodgsonův výlet na lodi v predvečer duelu s Islandom, ktorý mal dokonale symbolizovať podcenenie súpera (hoci stretnutia prizerala – a vždy mala prihliadať – niekoľkočlennou výprava na čele s Garym Nevillom).

< p>

na klubovej úrovni to možno toľko nevynikne, ale na medzinárodných podujatiach skrátka hlavy futbalistov dlhodobo hrajú prím. A anglickí šéfovia si to koniec koncov veľmi dobre uvedomujú. Pred výkopom Eura sa predsa do zblbnutia omieľala, že súpiska Albionu je tou vôbec najmladší na turnaji, a že vraj preto hráči nebudú prenasledovaní duchmi minulosti.Taky organizácie anglického ‘výletu’ do Francúzska sa očividne zameriavala na vytváranie ilúzie, že je Ostrovský kolektív uvoľnenejšia než kedykoľvek predtým, a preto sa napríklad na sociálnych sieťach zdieľala humorná videa turnajových spolubývajúcich. Capellova odľudštenie éra, ktorá v hráčoch podnecovala obyčajný strach, vraj bola razom tatam. Toto mala byť iná Anglicka.

Lenže ako sa ukázalo proti Islandu, psychologický problém pretrváva – a ak s ním niekedy niekto môže raz navždy zatočiť, Sam Allardyce pre to má zrejme všetky dispozície. Ide totiž o človeka, ktorý verí, že man-management dnes utvára najpodstatnejšiu časť Nočný pracovník práce, a ktorý na rovnakú tému robil kedysi pre magazín FourFourTwo rozsiahly online seminár.Konkrétne treba tahle pasáž o prístupe k zastřelujícímu sa útočníkovi pôsobí tak, že by vo Francúzsku určite našla svoje uplatnenie minimálne u jedného nemenovaného kanoniera Tottenhamu.

“Ľudia si k nemu ľahko hľadajú cestu. Hráči si futbal pod ním užívajú. Nachádza spôsoby, ako každému vnuknúť pocit, že je pre tím nejako dôležitý. Vždy viete, čo sa po vás na ihrisku chce, “ opisuje piliere Allardyceova individuálneho prístupu jeho niekdajší zverenec z Boltonu Dean Holden. A jeden sa neubráni dojmu, že presne tieto ingrediencie Anglicku na Eure chýbali. Rada hráčov operovala mimo svojej prirodzenej pozície, iní zase strávili celý turnaj akoby v permanentnej depresii.Sturridge evidentne hrozne veľa chcel hrať viac z prostriedku, Dele Alli si zase počas osemfinále hneď niekoľkokrát musel odskočiť k postrannej čiare, aby si s trénermi (sotva) vyjasnil pokyny.

Také výjavy majú teraz s najväčšou pravdepodobnosťou utriem. Ak sa Allardyceovi nezriedka vyčíta jeho malosť a večné plieskanie sa v druhej polovici tabuľky, po francúzskom fiasku by sa bohaté skúsenosti práve tohto rázu mohli ukázať úplne neoceniteľnými.Redaktor Telegraph Jonathan Liew to na Facebooku vystihol presne – Anglicko aktuálne zaberá úlohu ‘Sunderlande medzinárodného prostredia’, a práve preto k nej Allardyce pasuje.

Ak mimochodom obozretne pristúpime na túto (mnohokrát zradnú) analógiu s klubovou scénou, je vhodné vypichnúť hneď niekoľko aspektov Allardyceovy práce v Sunderlande. Po prvé jeho nekompromisné počínanie na trhu: z klubu v januári vypoklonkoval aj jedny z tých konkurencieschopných aktérov nevydareného jesene, brankára Pantilimona s útočníkom Fletcherom, a dal tak vraj vzniknúť pohodovejšie kabíne.Zároveň do tímu priviedol trojicu wahbi Khazri – Jan Kirchhoff – Lamine kone, ktoré sa následne na zmŕtvychvstanie Black Cats podieľala zrejme výraznejšie mierou, než si kdejaký fanúšik vysníval.

Po druhé, ona spomínaná precízne distribúcie rolí. Jan Kirchhoff si proti Tottenhamu prežil jeden z najhorších debutov, aké v Premier League pamätáme; Allardyce ho však neodpravil, vinu vzal radšej na seba, časom ho posunul do zálohy, a bývalý hráč Bayernu sa v novej úlohe ukážkovo našiel. Rovnako tak Jermain Defoe – pod advocaatu nezriedka kúrenie na pravom krídle, pod Allardyce pozoruhodne efektívna aj v úlohe osamoteného hroťáka, ktorá mu predtým v iných kluboch nijako nešmakovala.

Jarná výsledky SAFC boli potom po doplnení kádra takmer dokonalé.V druhej polovici sezóny Mackems padli všehovšudy štyrikrát. Celkom deväťkrát remizovali, pričom v šiestich zápasoch boli podľa známeho novinára a fanúšika Sunderlande Jonathana Wilsona tým lepším tímom. V jednej chvíli Allardyceova partia vtesnala tri čistá konta do intervalu o púhych štyroch zápasoch a záchranu si definitívne zabezpečila drvivú výhrou 3: 0 nad Evertonom. Na Stadium of Light sa fandilo ako pomaly nikdy predtým.

Nie je to pritom len Sunderland. Blackburn ešte v decembri 2008 vysedával na zostupujúcich pozíciách, aby v máji vďaka ‘Big Samovi’ okupoval pokojný stred tabuľky. Bolton vzal Allardyce na jar 2000 z dolnej polovice tabuľky do play-off o postup do najvyššej súťaže a ako čerešničku pridal semifinále FA Cupu.Iván Campo, ktorý pred Reebok Stadium brázdil trávnik madridského Bernabeu, spätne poznamenal, že mu Allardyceova bezhraničná dôvera pomohla na vyššiu úroveň. A to do Boltonu z Realu prichádzal už v 28 rokoch.

Angličania v minulosti často dochádzali na falošný pocit nadradenosti. Akonáhle treba Islanďania v závere strelili víťazný gól proti Rakúsku a pasovali sa tak do pozície osemfinálových vyzývateľov Anglicka, na tribúnach prítomní Hodgson skauti taký zvrat neskrývane oslávili. Podobne Graham Taylor pred kvalifikačným zápasom o MS 1994 v Nórsku tvrdil, že protivníci majú vopred bobky z jeho génia Paula Gascoignea. Výsledkom bola prehra 0: 2 a do značnej miery zariadená absencia Albionu na veľkom sviatku.

S Allardyce podobný arogantný prístup nehrozí.On sám možno navonok namyslene pôsobí, jeho tímy však tradične prekypujú pokorou, ktorá Anglicku jednoznačne príde vhod.


Angličania potrebujú plán. A potrebujú sa ho držať

Je bezo zvyšku zarážajúce, nakoľko sa Angličania za uplynulé roky posunuli. Či skôr neposunuli.Tu sa ponúka spomenúť novú knižku novinárov Roryho Smitha s názvom “Mister: The Men Who Gave The World The Game”, ktorá sa okrem iného dotýka aj toho, ako anglickí priekopníci inšpirovali svoje okolie, aby si potom naopak ich nasledovníci príklad z pokročilejších futbalových krajín tvrdohlavo odmietali brať.

V jednej z kapitol sa treba autor vracia k výčitkám George Raynora – jedného z dvoch Angličanov, ktorí dotiahli národný tím do finále majstrovstiev sveta (Švédsko roku 1958).Ten sa už tesne po druhej svetovej vojne pozastavovali nad absenciou dlhodobého plánovania, kedy Albion namiesto cieľavedomého budovania tímu pre budúci turnaj (alebo turnaja) ďaleko skôr kopíruje omšelé klubové zaklínadlo “ideme zápas od zápasu, a ono to nejako dopadne”.

Rovnaký prístup išlo odpozorovať aj vo Francúzsku: ak zrovna domáce kouč Didier Deschamps už od svojho nástupu ku kormidlu roka 2012 pripomínal, že všetky prípravy smeruje k futbalovému sviatku za štyri roky (a taky to podľa toho vyzeralo – stavil na mnohokrát kritizované obľúbenca, ktorí mu ale dali finále), Roy Hodgson ešte v rámci předturnajové prípravy experimentoval s diamantovým rozostavením, aby ho nakoniec na turnaji vôbec nepoužil.

Rovnako ako pred svetovým šampionátom 2014, taky tentoraz Hodgson napospol na poslednú chvíľu, čisto ad hoc , modeloval kostru tímu na základe vo forme hrajúceho tímu, ktorý v Premier League skončil tesne pod vrcholom – pred dvoma rokmi to bol Liverpool, tento rok Tottenham.

Hoci Reds aj Spurs ony vydarenej ligovej sezóny nedojížděly v celej svojej kráse, v brazílskom, respektíve francúzskom klímy sa na ich oporách stavalo ako na polobohovia.Gerrard s Henderson pre prvé dva duely proste museli utvárať pochybný double-pivot, a Harry Kane s Delem Alli jednoducho museli štartovať všetky hlavné zápasy – hoci ani omylom nešlo povedať, že by sa Hodgson kedykoľvek podarilo verne replikovať charakter klubové spolupráca oboch tandemov.

Role samotných aktérov rovnako ako spoluhráčov okolo vždy vytvárali odlišné vzorce, ktoré z domnelej stávky na istotu naopak šmahom robili brutálny (a vo výsledku celkom dobre osudový) risk .Spätne je teda nutné skonštatovať, že Hodgsonova schopnosť pružne reagovať a nebyť tým konzervatívnym proponenti klasického rozostavenie 4-4-2, za akého sa často neférovo vydával, možno Angličanmi stála úspech hneď na dvoch posledných turnajoch.

Zďaleka najlepšie výsledky Albion pod Royom Hodgson uhral na Eure 2012, kedy mal kouč paradoxne minimum času na prípravu a razil si teda to svoje osvedčené. Čo veru nie je náhoda: trenérovho (čítaj napríklad Deschampsová) tvrdohlavosť je solídny východisko pre turnajový úspech.Flexibilita, poťažmo priamo nevypočítateľnosť, dozaista musí prísť ako nadstavba, nemala by však kouča v prvom rade definovať, ako sa tak v poslednom čase dialo u Hodgsona.

V tomto smere je pritom Sam Allardyce úplne vyhovujúcim kandidátom. Jeho štýl možno niekomu nevonia, ale faktom zostáva, že pozdvihol úplne každý klub, ku ktorému prišiel, a že tak zároveň predstavoval jednoducho tým spôsobom, že mu za každú cenu vnútil svoju pevnú víziu. Na Boleyn Ground Allardyce ťažko skúšal všetkých fanúšikov vytrvalým dupaním po ideáloch takzvanej “West Ham Way” (kombinačný hre, ktorá zdobila ospevované povojnovej mančafty), ale výsledky zbieral tak ako tak.Obdobnú neústupčivosť, ak chcete konskú dávku pragmatizmu, presne Anglicko potrebuje ako soľ. ​​

A tiež jeden navýsosť funkčný dlhodobý plán Allardyce v minulosti ukázal. Len chvíľu po prevzatí druholigového a schudobneného Boltonu vyhlásil ambície uhrať do piatich rokov pohárovú Európu. Ako spomína jeho obľúbenec Kevin Nolan, Allardyce navrúbľovaná kabína to nakoniec dokázala za štyri roky…


Wazza už v tejto chvíli zavadí

Wayne Rooney je vlastne tiež do istej miery obetí opísaného Hodgsonova čachrování – kvalifikáciu načal ako útočník, aby sa pre vrcholnú akciu posunul výrazne nižšie do poľa.Lenže to nebol ten hlavný problém; Rooney v zálohe na jar odohral aj pár slušných zápasov za Man Utd, takže sa prubnutí také alternatívy ponúkalo. Ten pravý háčik skôr boli obsiahnuté v miere, do akej sa Albion na svojho kapitána vo Francúzsku upínal.

Wayne Rooney má už teraz svoje miesto v panteónu anglickej reprezentácie isté – je koniec koncov streleckým rekordérom národného tímu, autorom viac ako 200 bránok za Manchester United a tradične aj najplodnejším kanonierom Three Lions v jednotlivých kalendárnych rokoch.Tieto všetky poznatky sa už však v tejto chvíli dajú zhrnúť pod jedno slovo: minulosť.

Faktom zostáva, že Rooney svoj najlepší medzinárodný turnaj odohral roku 2004, a už vtedy vykazoval nedostatky ako necitlivý prvý dotyk s balónom, ktoré v jeho hre pretrvávajú. A Keď mu prv bol ‘Wazza’ schopný svoje technické aj taktické limity maskovať parádny výbušnosťou, po tridsiatke už sa tak nedeje. Rooney možno fyzicky odišiel skôr, než si všetci pred 12 rokmi predstavovali, ale to sa holt občas stáva.

Absolútna nutnosťou teďka je uvedomiť si, že odobratie Rooneyho privilégiá garantovaného základu nie je žiadnou dehonestací jeho skorších výkonov v reprezentácii ( na čo sa stále tak otravne odvolával Hodgson), ale prostým akceptovaním reality.Rooney sa predsa do stredu zálohy neposunul kvôli tomu, že by zrazu bol pre túto novú rolu nejako zvlášť vhodný (prezentoval sa tam napokon len pár neškodnými dalekonosnými pasy do strany, inak hre Albionu sotva prispieval), on sa tam posunul hlavne kvôli tomu, že prestal byť vhodným pre svoju rolu pôvodné. A táto rovnica by sama o sebe mala biť na poplach.

Daniel Storey to vo svojom článku pre Football365 sformuloval presne: snáď každý divák po celú dobu Eura ani nebol s to povedať, akým typom záložníka vlastne Rooney je. On v tej zálohe proste len bol a vedľa Erica Diera robil prevažne to, čo by zvládol sám futbalista Tottenhamu.Jeho najlepší momenty výrečne pochádzali zo standardek – či už išlo o premenenú penaltu, alebo vytvorené šance z rohov.

Keď potom Hodgson v polčase osemfinále s Islandom Diera nepochopiteľne stiahol z ihriska, Rooney odišiel pre istotu kompletne; lopta nebol schopný spracovať, podržať ani rozohrať. Z pozície kapitána tím napospol potopil, lebo mu svojím rozstřeseným počínaním len ďalej uberal na sebavedomie. Na konto si pripísal 91 dotykov s loptou, a predsa bol až ôsmym nejpreciznějším nahrávačom v tíme s jedinou vytvorenou šancou na konte. To je niečo úplne neospravedlniteľného.

V tomto bode možno jeden môže namietať, že išlo predsa len o jediný zápas, a že inak Rooney vo Francúzsku až tak zlý nebol.Avšak tu prevažuje kontext: Anglicko vtedy vôbec najviac potrebovala svojho lídra a Rooneyho robenie presného opaku preto ideálne musí viesť k zmenšeniu jeho úloha, ba odobratie kapitánskej pásky. Aj keby malo ísť len o symbolické gesto, v túto chvíľu by mohlo mať želaný efekt.

Keď Bobby Robson roku 1982 nastúpil k anglickému kormidlu, urobil rýchly proces sa starnúcim a do tej doby nedotknuteľným Kevin Keegan. Dekádu staré niečo podobné predviedol McClaren s Beckhamom. A Sam Allardyce by teraz mal nájsť totožnú dávku odvahy. Zhruba rovnakú, akú nedávno užil k odstaveniu kapitána O’Shea zo základu Sunderlande…


Allardyceova systémová flexibilita

Allardyce nemá žiadny trademark, čo sa rozostavenie či taktiky týka – to je fakt.Ten sa ale zároveň nezlučuje s predstavou, že by to ‘Big Sam’ skladal nejako hala bala. Málokto treba vie, že hneď skraja kariéry doviedol Notts County s obrovským predstihom do druhej ligy, a to hlavne za pomoci inovatívneho systému 3-5-2, ktorý vtedy na danej úrovni sotva niekto poznal. West Hamu, a konkrétne napríklad Stewart Downing, potom predvlani pri nepríjemnej vlne zranenia ušil na mieru špeciálne diamantové rozostavenie.

Správne ohybný navyše Sam Allardyce pravidelne zvláda byť tiež v priebehu stretnutia. Takýto Rashford za otrasného Rooneyho až po 86 minútach hry? Neexistuje. Keď Jonathan Liew na jeseň 2014 vykonal štúdiu zaoberajúce sa ochotou manažérov striedať, Allardyce sa ukázal byť tým najmenej trpezlivým zo všetkých.Carlton Cole ním bol raz stiahnutý po polhodine hry, pričom toho istého ročníka proti Chelsea v 40. minúte siahol dokonca k dvojitému striedaniu – a Joeovi Coleovi tak de facto ukončil kariéru na Boleyn Ground.

“Z čisto taktického hľadiska som vzhľadom k tomu, ako zápas vyzeral, jednoducho musel niečo zmeniť. To je moja práca, “ vysvetľoval neskôr Allardyce.A iste, v ani jednom z prípadov sa prehru odvrátiť nepodarilo, ale samotná schopnosť priznať si nefunkčnosť preferovaného herného plánu je nesmierne cennou vlastnosťou a mnohokrát aj základom úspechu (pozri opäť Deschamps a jeho niekoľkoraké prehodnocovania situácie na tohtoročnom Eure).

Pri všetkej tejto flexibilite je však zároveň Sam Allardyce pozoruhodne puntičkársky, čo je presne jeden zo znakov, ktorý by ste Hodgsonově verzii z roku 2016 zaboha neprišilo.On sám sa predsa nechal počuť, že zápasy nevyhrávajú systémy, ale dobrí hráči – čomu priebeh šampionátu taky verne zodpovedal.

Ako v štúdiu ITV trefne vyhlásil Lee Dixon: ak máš systém, ktorý každý pozná, a zrovna prežívaš deň blbec, stále sa môžeš oprieť o pár záchytných bodov a zautomatizovaných vecí. Ovšem ak sa ti nedarí a tréner na strategickú prípravu celkom dobre kašľa, propadáš sa hlbšie a hlbšie do depresie.Zhruba presne ako Anglicko proti Islandu a do istej miery tiež proti slovenské.

Hodgson skrátka všetko vymýšľal za chodu, takpovediac na kolene, medzitým ‘Big Sam’ len málokedy do zápasu vstupuje s jednou ideou a bez akejkoľvek alternácie. “Ľudia nariekajú, ako arogantne pôsobia, ale ja mám dojem, že to pramení čisto z jeho dôslednosti. Je to skôr o tom, že on verí vo svoj plán. Vo svoje metódy,” vysvetľuje bývalý brankár David Preece, ktorý s Allardyce spolupracoval v Sunderlande.

v tomto bode na diaľku pritakáva aj Jonathan Wilson sa svojím svedectvom o tohtoročnú záchrane Sunderlande: “Allardyce bol obdivuhodne sebaistý.Za každých okolností vzbudzoval dojem, že má plán, čo v hráčoch vyvolávalo pocit bezpečia. (…) Ani po piatich decembrových prehrách v rade sa nepanikárili; išlo skrátka o zložité zápasy. Allardyce namiesto toho robil to, čo robí opakovane. Jal sa ihneď vyspraviť defenzívu a na tom staval. “

Samotné Allardyceovo rozpoznanie absolútnych základov v obrannej činnosti Anglicku takisto prospeje – veď vlastne každý jej inkasovaný gól na francúzskom šampionáte pramenil z chaosu naprieč obrannou líniou. pre trénera, ktorý skôr v Boltone do najmenšieho detailu študoval všetky možné odrazy balónov po standardkách, muselo byť zvlášť bolestivé sledovať opakované pozičné hrubky pri dlhých autách Islanďanov či jedinej ruskej bránke.Ale nie je to len o organizácii, ale aj o elementárnych návykoch.

V tomto smere si Sam Allardyce svoju domácu úlohu nevedomky odbil už v apríli, keď sa ho novinári pýtali na názor na talentovaného stopéra Johna Stones, a čo by s ním vykonal v prvom rade. “Naučil by som ho brániť,” odvetil stručne bývalý strednej obranca a vzápätí dodal: “Nebolo by tak zložité ukázať hráči sa Stonesovou inteligenciou, kedy a kde čo robiť. Hráči s jeho schopnosťou vyviezť a rozohrať lopta nikdy takú činnosť nezakážete, ale musíte dbať na to, aby tak nerobil v nesprávny čas. Stones by mohol byť ako Rio Ferdinand.O ňom ľudia tiež hovorili, že si často komplikuje situáciu a zostáva trčať príliš vysoko vo ihrisku, ale vo veku 25 alebo 26 rokov už bol jedným z najlepších stopérov na svete. “

Súčasný objekt záujmu Manchestru City však ťažko bude jediným obrancom, na ktorého by Allardyceovo know-how mohlo mať blahodarný vplyv. Bývalý zadák napríklad skôr lamentoval tiež nad tým, ako tréneri všeobecne prestali klásť dôraz na dôslednú obrannú hru krajných bekov. “Polovica (z koučov ) im prestala vtloukat do hlavy úplnej základy. Jednou z najlepších ciest ku gólu je center, tak prečo sme prestali krajný obranca učiť ako zabrániť jeho produkcii? Dneska by stále robili akurát ten svoj čudný tanček s rukami za chrbtom, boli by neustále pasívne.Ja na ne medzitým revem: ‘Zatlač na neho!’ “

Áno, všetky vyššie uvedené pripomienky môžu na prvý posluch znieť až Zarážajúcim spôsobom banálne. Ale práve takéto rady v Sunderlande pomáhali v mžiku pretvoriť Patrick van Aanholt z príťaže v jedného z najlepších ľavých obrancov súťaže. A práve takéto rady akoby životne potrebovala aj večne nezkonsolidovaná defenzíva Anglicka…